Kitsune no sekai - DIEL SIEDMY

13. února 2016 v 19:18 | Peťa-chan |  Kitsune no sekai
Ako som sľúbila na fb stránke (Peťa-chan blog), tak tu máte pokračovanie mojej obľúbenej série Kitsune no sekai so siedmym dielom, ktorý nám prinesie niečo o Ichirovej minulosti. Objaví sa nám tu aj nová a veľmi dôležitá postava a dopredu chystám upozornenie, že pohľad na to, čo sa stalo nebude práve najšťastnejší. Dúfam, že aj napriek tomu sa vám bude diel páčiť.


Bežal lesom ako splašené zviera. Pohľadom prečesával okolie, ale nikdy sa nezastavil a neobracal, či nezmenil svoj smer. Ani poriadne nevedel, čo robí a kam mieri. Skrátka išiel, ale v duši cítil, že ide správne. Cítil, akoby ho ťahala okrem jeho vlastného presvedčenia aj nejaká tajomná neviditeľná sila. Možno to bolo práve to puto, ktoré sa medzi ním a Akirom vytvorilo. Jedno ho ale trápilo, obával sa, že to nezvládne sám. Za Akiho kľudne položí svoj vlastný život v boji na život a na smrť a možno toho vlka aj premôže. Mohlo sa však stať to, že vlk si splní svoju úlohu, nech to už bola akákoľvek a červenovláska potom nikdy neuvidí, lebo ho niekde uväznia. Nevadí, pokúsi sa zdolať akúkoľvek prekážku. Ako tak bežal, do mysli sa mu vkradli spomienky z minulosti. Uvedomil si, že Akimu vlastne o sebe skoro nič nepovedal. Vyčítal by si, keby sa nemal dozvedieť pravdu o jeho uplynulých rokoch. So spomienkami na svoje zážitky pokračoval v ceste...
***
Pred pár rokmi právoplatným členom ich rodu v Kurayamských horách. Robil dobré meno v jeho povolaní, rodina bola na neho hrdá. V misiách si splnil zakaždým všetko na sto percent vďaka jeho šikovnosti, schopnostiam a svedomitej povahe. Už od dospievania sa od neho očakávalo veľa, predsa len bol najstarší syn. Mal ich všetkých rád, ale trápilo ho, že musí žiť s veľkým tajomstvom. Volal sa Jun. Miloval svojho najlepšieho priateľa a spolubojovníka. Uvedomil si to už dávno predtým, počas jednej z ich spoločných misií vo dvojici.
Nebol ten typ, ktorý svoje pocity dusí vo vnútri a tak sa mu zakrátko priznal. Veľmi ho potešilo, keď reakcia nebola negatívna a stali sa z nich milenci. Tajní milenci, ktorí sa museli schádzať tajne a pred rodinami predstierať, že k sebe necítia nič tak mocné ako je láska. Spoločné úlohy ďaleko od domova pre nich nepredstavovali len povinnosť, ale aj istú dávku slobody. Nemuseli sa stále báť, že ich niekto spolu uvidí. Ichiro bol šťastný, úprimne šťastný, že ho niekto berie takého akým je. Spolu s Junom prežili veľa pekných chvíľ, ale každá rozprávka raz musí skončiť.
Bolo leto, obdobie viacerých osláv a festivalov pod nebom, kde ste odložili svoju ostražitosť stranou a užívali si dobrého jedla, osláv, večerných ohňostrojov a mnoho iného. Jeho dedina bola jedna z tých menších, ale tiež veľmi dôležitých kvôli ich strategickej polohe. Nikto nevedel, čo sa na nich chystá. Útok od znepriatelených líšiek, ktoré sa spojili aj s vlčou svorkou prišiel veľmi rýchlo a nečakane. Počas jednej sviatočnej noci mu zobrali veľa. Materiálne škody boli zanedbateľné, ale niekoľko jeho súrodencov mu nenahradí už nikto. Išli vždy po tých najmenších, aby spôsobili šrámy na populácii. Vďaka dobrej vojenskej posádke a rýchlej pomoci od spojencov sa im našťastie podarilo ubrániť. Ale za veľmi veľkú cenu.
Stále si to pamätá, akoby to bolo len včera. Zlé veci len tak ľahko nezmiznú, aj keby sme veľmi chceli. Pamätá si horúci vzduch, ktorý sa šíril okolo, pamätá si zmätené výkriky a svišťanie zbraní. Všetko sa zomlelo tak rýchlo... A on počas boja videl ako priamo pred ním vyhasol život jeho láske. Ako mu kožušinu preťal šíp, ako on nechal všetko tak a odtiahol ho nabok. Ako sa mu do očí vtisli slzy, keď videl, že zranenie je vážne. Pamätal si na ten vyhasínajúci plamienok života v Junových očiach. Na bolesť, čo sa mu rozliala po celom tele a ochromila ho. Na ten hnev, čo ju vystriedal.
Od toho dňa nemohol byť už ďalej potichu. Priznal sa doma, že zlyhal aj počas boja, keď nedokázal zachrániť svoju rodinu a toho koho miloval. Vyrozprával sa zo všetkého. Možno by mu to aj odpustili, ale on si nechcel odpustiť hlavne sám sebe. Zmenil sa. Ostal oveľa viac uzavretejší, dával prednosť samote a častokrát ho zastihli ako bez duše. Už nebol pýchou rodiny, a po mnohých hádkach dospel k záveru, že bude lepšie odísť. Priznal sa iba jeho bratovi, ktorý ho videl v noci odchádzať a utiekol do rúška tmy ďaleko od miesta, ktoré nazýval domovom.
***
Nechcel toto všetko zažívať znova. Nechcel prísť o niekoho, na kom mu najviac záležalo. Nevedel by si už nadobro odpustiť a asi by sa zniesol zo sveta sám. Aby mohol na druhom brehu možno znovu stretnúť Akiru. Vytesnil z očí slzy a ešte viac pridal do tempa. Musí to stihnúť za každú cenu včas...
---
Vlci neboli len zlí. Kedysi dávno pradávno boli oni pánmi lesa. Až pokým neprišiel ich temný vek. V minulosti vládli kúzelným obyvateľom tieto bytosti čisté ako kryštál. Bieli vlci - potomkovia bohov. Bolo ich veľa, pokým sa to všetko nezačalo. Dnes sa o nich hovorí už len v starých príbehoch. Predpokladá sa, že na svete už ani nie sú, a ak áno, tak len veľmi málo. Vyhubili ich iné lesné tvory, lebo im závideli ich moc a nadprirodzené schopnosti. Viaceré padli do zajatia, robili sa na nich výskumy. K moci sa dostali záhadným spôsobom líšky, ktoré mali tiež zrazu moc. Líšky s výrazným červeno-bielym sfarbením. Kto sa vzoprel, toho umlčali. Dávno pradávno sú tieto tvory v kráľovskej rodine a najvyšší predstavení kruto vládnu celej krajine. A to len vďaka ich tajomne získanej moci.
Bol pevne rozhodnutý, že pomôže. Aspoň týmto trochu pomôže svetu, i keď kdesi v budúcnosti videl, že to čo robí, bude mať trocha väčšie následky. Mladý biely vlk ešte nikdy na vlastnej koži nevyskúšal svet tam vonku, veľa toho v mysli videl, veľa miest aj takto navštívil. Chcel pomôcť dať situáciu do poriadku, aj keď to znamenalo opustiť nebeský domov. Kládol si za zodpovednosť, že nedokázal držať nad Renom ochrannú ruku viac. Nestačili znamenia, nestačili jeho slová do jeho mysli. Musel zasiahnuť naplno sám. Rozhliadol sa po svojom príbytku a potichu sa lúčil so svojimi vecami. Možno sa už nevráti. A ak hej, tak dúfal, že nebude sám. S odhodlaním vyšiel von a odišiel na cestu, aby mohol započať svoj záchranný plán.
---

Ichiro celý čas pokračoval v ceste. Nechcel zastavovať a keď už nevládal bežať, tak aspoň krokom išiel ďalej vpred aj celú noc. Nadránom sa zastavil, aby sa napil a niečo so svojich zásob zjedol. Premenil sa do svojej ľudskej podoby, sadol si do trávy a zhlboka vydýchol. Bol unavený, ale nemohol si dovoliť spať. Zrazu sa zdvihol vietor, ktorý mu rozstrapatil vlasy a donútil do pohybu vetvy stromov a steblá trávy. Slnko zrovna vystupovalo nad obzor a ožarovalo krajinu svojimi lúčmi. Keď sa dotklo Ichiho, obzrel sa k nemu v ústrety a na chvíľu asi zabudol aj kde sa nachádza. Pár metrov od neho svojou vlastnou žiarou žiaril bielovlasý mladík a uprene sa na neho díval. Cítil, ako od toho pohľadu do neho plynie energia a únava mizne. Niekoľkokrát pre istotu zažmurkal a ohromene sa spýtal: "Kto si?"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Johny Johny | 26. února 2016 v 11:25 | Reagovat

To není fér :( proč to musíš vždycky takhle ukončit? To je kolikrát o kousání nehtů... Chci další díl a to co nejdřív :D Hlavně v tom pokračuj.

2 Peťa-chan Peťa-chan | E-mail | Web | 27. února 2016 v 15:36 | Reagovat

[1]: To je jeden z princípov, ako nechať čitateľa v napätí a udržať si ho :) Snáď sa dostanem k písaniu čo najskôr a bude sa páčiť aj naďalej

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama