Kitsune no sekai - DIEL ŠIESTY

20. listopadu 2015 v 20:31 | Peťa-chan |  Kitsune no sekai
Po vyše mesiaci sa ozývam s ďalším dielom našej obľúbenej kapitolovky, ktorý som dokončila na vaše a hlavne moje prekvapenie práve dnes. Mám mrte úloh, ale dnes mám celkom pôžitkový deň, takže som si oddýchla a bola kreatívna, čo prináša niečo aj v podobe tohoto dielu aj pre vás. Dúfam, že sa bude dobre čítať :)


Aki sa prebral na to, že ho bolia zápästia a členky. Roztvoril oči a trochu ho vyľakalo, že nič nevidí. Cítil, že niekde sedí opretý o strom. Trocha sa pomrvil a zistil, že má zviazané aj ruky aj nohy. Bolestivo si vzdychol, lebo mu trieštilo v hlave. Ako blesk z jasného neba sa mu vynoril obraz, keď vošiel do kúpeľni v hostinci a začal sa vyzliekať. Pamätal si ešte na nejaký hlas a zvláštnu vôňu. Inak boli jeho zmysly oslepené. Došlo mu, že sa muselo niečo stať. Skúsil nastražiť uši a niečo zachytiť, ale všade bolo ticho. Počul len les. Nič necítil, ako tak vetril. Napadlo ho premeniť sa, tak by mohol byť možno obratnejší. Skúsil to, ale stretol sa len s otupujúcou bolesťou na hrudi. Začínal sa báť, čo sa s ním stalo. Neostávalo mu nič iné, len použiť oheň. Možno tým niečo docieli. Sústredil svoje sily do dlaní, ale akurát cítil, ako mu tam prúdi len samotné teplo. Bol načisto bezradný, ale odmietal sa vzdať. Prevrátil sa na bok a začal sa pomaly posúvať. Bolel ho každý pohyb a všetko ho driapalo, ale aspoň sa hýbal.
"Myslíš si, že takto zájdeš ďaleko lišiačik?" ozvalo sa z niekadiaľ a červenovlások stuhol. Počul, že niečo padlo na zem a ako sa k nemu približujú ťažké kroky. Skoro mu zamrzlo srdce, keď ho schmatla za rameno nejaká dlaň a zdvihla zo zeme do stoja. "Kam si sa mi vybral, hm?" spýtal sa hlas vedľa neho ironicky. "Kto si? Kde som? Prečo si ma uniesol? Už aj ma pusť!" Akira sa spýtal nahnevaným hlasom. Odpoveďou mu bol len smiech a pocítil, ako ho niekto potiahol a hodil naspäť ku stromu. "Si nejaký drzí, nemyslíš?" ozvalo sa mu pri uchu, až ho zamrazilo. Dotkli sa ho ostré pazúry, ktoré mu prešli od líca ku spánku a strhli z neho šatku, čo mal okolo očí.
Niekoľkokrát zažmurkal, aby si zvykol na to, že už môže vidieť. Pozrel sa pred seba, bolo šero a všade okolo stromy. Pootočil hlavu na obe strany, ale nikoho nevidel. "To pozeráš, čo?" ozvalo sa nad ním a potom niekto vedľa neho zoskočil. Vyzeral desivo, z očí mu sršala temnota. Mal tmavé oblečenie, vlasy a chvost. Akira rozoznal, že sa jedná o vlka podľa uší a tesákov, ktoré boli vidno z úsmevu. Dotyčný si k nemu čupol a mihnutím oka vybral nôž a priložil mu ho ku krku. "Ak ti je život drahý a chceš tu ešte trochu pobudnúť, tak nebudeš skúšať nič, čo by ťa mohlo napadnúť, jasné?!" Aki len preglgol a zhypnotizovane hľadel do druhého tváre. Čepeľ ho nepríjemne chladila na krku, telo si pýtalo konečne nadýchnuť sa.
Pri vlkovi ešte nikdy nebol. Tento mal krásne a ušľachtilé črty, išiel z neho rešpekt a niečo veľmi temné a pohľad mal tvrdý ako skala. Uprene si ho premeriaval. Mal pocit, že ak bude na neho hľadieť dlhšie, tak znovu stratí vedomie. "Tak sa mi to páči. Buď takýto po zvyšok našej cesty a ja sa ťa možno ani nedotknem," podotkol chladne únosca a nôž zasunul zas nevedno kam. Červenovláskovi sa uľavilo, keď na neho druhý nehľadel a prerývalo nasal do pľúc kyslík. Mal oprávnene strach a nevedel, čo ho čaká.
Stmievalo sa, čím sa ešte viac znižovala viditeľnosť. Únosca si z toho nič nerobil a evidentne sa chystal pokračovať v ceste, pretože si chystal veci. "Vyrážame ďalej!" povedal neznámy, keď sa blížil k Akimu. Ani mu nedal možnosť zareagovať a už ho dvíhal zo zeme a prehodil si ho cez plece, akoby to bolo vrece zemiakov. Lišiak sa cítil veľmi nepohodlne a tak sa napokon ozval: "Takto zviazaný... Budem na koni? Nemôžeš mi aspoň uvoľniť ruky? Sľubujem, že sa o nič nepokúsim..." Návrat na pevnú zem sa mu dostavil až pri ich dopravnom prostriedku. Bál sa pozrieť neznámemu únoscovi do očí a srdce mu prudko bilo. Prekvapilo ho, keď mu zovretie rúk povolilo a páska padla na zem. "Ani by som ti neradil niečo skúšať," povedal výhražne vlk a vysadil ho na koňa, kde sa vzápätí vyšvihol aj on, "ale drž sa ma, inak tvrdo zletíš a riskuješ zlomeninu!" Únosca popohnal koňa a Aki sa automaticky chytil niečoho, aby nespadol hneď dole. Nevedel, či sa mu toto všetko nesníva, lebo inak si nevedel akosi vysvetliť, že je na jednom koni s vlkom, ktorý ho uniesol a teraz sa ho drží ako kliešť za tmavú mikinu, keďže inú možnosť akosi nemal.
Kôň prechádzal tmavým lesom po hlinenej ceste ľahkým klusom a dupot kopýt sa podobal s búšením červenovláskovho srdca. Miešalo sa v ňom toľko pocitov, koľko sa do krehkého telíčka zmestilo len zázrakom. Bál sa, že je tak blízko toho temného stvorenia, že je vnorený do jeho hrudi a že nepočuje tlkot srdca druhého. Čo bol zač? Prečo ho uniesol? Kam ho vliekol? Je s ním koniec? Uvidí ešte niekedy v živote jeho lásku? Kde je Ichiro? Hľadá ho? Po líci mu stiekla jedna tichá slza, lebo každá jeho bunka kričala po čiernovláskovej ochrane a jeho náručí. Pozrel sa opatrne hore, do tvári neznámeho. Ten mal kamenný výraz, ktorý neznačil žiadnu emóciu, len hľadel dopredu. Bol krajší ako svetlo hviezd vo vesmíre ďaleko nad nimi, ale zároveň temnejší ako temnota v hĺbke lesa. Mal vôbec nejaké emócie? Prečo toto všetko robil? Aký bol jeho životný osud? Odpovede na všetky jeho otázky sa chcel dozvedieť. Bol zvedavý, ale uznal, že teraz nie je zrovna vhodná doba a asi by druhého dosť naštval a to nechcel riskovať. Svoj pohľad naspäť upriamil na svoju ruku, ako sa kŕčovito zviera opory. Zajtra začne... Snáď úspešne a bez ujmy.
Striedavo prebdel a driemal celú noc. Už ani nevie, čo sa dialo cestou a či išli tým istým tempom, alebo mali nejaké pauzy. Slnko vychádzalo za obzorom a tmavé farby okolia postupne bledli a ustupovali svetlu. Kôň spomalil až úplne zastal. Boli na nejakej čistine vedľa malej rieky. "Stojíme!" zavelil vlk a zosadol s Akim dolu. Rovno mu bez slova rozviazal aj nohy a išiel priviazať koňa o najbližším strom. Akira bol celkom prekvapený, takto sa mohol pokúsiť o útek, ale veľmi rýchlo túto myšlienku zavrhol vzhľadom na percento úspešnosti. Ponaťahoval si stuhnuté končatiny a zazíval. Všetko ho bolelo. "Ak sa chceš vyspať, máš na to príležitosť teraz. Chvíľu sa tu zdržíme. Tu máš spacák,"ozvalo sa za ním a on sa len vyľakane obzrel.
Na zemi ležal spací vak a únosca sa od neho pratal kade ľahšie. Aki bol celkom prekvapený, ale zároveň aj dosť dolámaný a unavený a tak sa rozhodol ľahnúť si a aspoň na chvíľu sa oddať krajine snov. Keď ležal schovaný až po bradu, znova sa skúsil nenápadne premeniť. Nanešťastie mu bola odpoveďou znova len otupujúca bolesť v hrudi. Aj toto bola pre neho ďalšia záhada, ale pripísal to tomu, že ho vlk musel nejako rozladiť nejakými práškami a podobne. Chcel zaspať, ale akosi mu trieštilo v hlave. Možno to bolo nedostatkom vody, ktorú vlastne pomaly už deň nepil. Pomaly sa teda pobral k rieke a každým krokom striehol, či sa vôbec môže pohnúť bez toho, aby sa mu z neznáma nevynoril pred tvárou nôž alebo niečo podobne nebezpečné.
"Ren, ešte nie je neskoro odčiniť, to čo si urobil. Vezmi ho naspäť tam, kde patrí a oľutuj všetko, čo si napáchal...Ešte nie je neskoro...Nie je neskoro..." Toto mu znelo celou cestou v noci, až to na úsvite nevydržal a museli zosadnúť. Prečo mu ten v jeho hlave nedá nikdy v takýchto situáciách pokoj?! Nielen že mu liezol do hlavy, potom to všetko liezlo aj na jeho svedomie a dušu. Bol špión, bol únosca, bol ten so špinavými rukami! Čo to nevie niekto pochopiť?! Mal plné zuby všetkého, keby mohol, tak by sa skutočne na všetko vykašľal, ľahol by si do trávy a preciťoval krajinu. Keby len mohol... Vlk potriasol hlavou a zvliekol si opatrne mikinu zo svojho tela. Chcel sa očistiť v rieke a keď ponorí hlavu, tak nepočuje nič... A ten pokoj je pre neho tá najlepšia odmena zo všetkých. Neuvedomoval si, že to v jeho hlave hovorí niekto iný. Niekto, kto na neho dáva už dlho pozor a koho trápi každá neprávosť, čo spácha. Myslel si, že je to hlas jeho svedomia. Myslel si, že je na chvíľu sám a lišiak zaspal. Veď cestou sem ho musel často pridržiavať, aby náhodou driemajúc nezletel dolu. Potriasol silno hlavou, aby si z mysli vyhodil ten nevinný výraz spiaceho červenovláska spiaceho pri jeho hrudi. Zatol zuby, ticho zavrčal a začal sa umývať. Nepáčilo sa mu, ako len tak nejaká líška vie zabrnkať na jeho vnútro. Nebol predsa padavka.
Priezračné kvapky vody stekali po krásnom mladom tele. Bol vo svojej najlepšej kondícii, nemal ani jednu chybičku, čo by dostal do vienka od svojich predkov. Dal by sa označiť za dokonalého nebyť obrovského množstva jaziev, všade kam oko dovidelo. Niektoré boli nepatrnými škrabancami, iné nechávali hlboké šrámy. Všetky odzrkadľovali jeho minulosť a spôsob života, ktorý vedie. Dokopy vyzerali fakt hrozivo a hanbil sa, že ich toľko má. Všetky pre neho boli symbolom jeho slabosti. Preto vždy chodil čo najviac zahalený - nechcel, aby ich ktokoľvek iný okrem neho videl. Najväčšiu z nich si však niesol vnútri a práve táto na neho vrhala tieň temnoty a nebezpečenstva.
Akira išiel ku rieke tak opatrne a ticho, ako ešte nikdy v živote. Bál sa, že nikde nevidí jeho únoscu, ale domnieval sa, že je niekde zašitý v stromoch a dáva pozor na široké okolie. Aké bolo jeho prekvapenie, keď uvidel postavu pri brehu rieky, ako si umýva svoje telo a spoznal v ňom jeho neznámeho. Cítil sa trochu previnilo, že ho vidí v takejto chvíli, ale akosi od neho nevedel odtrhnúť zrak a nenápadne chcel vidieť ešte viac. Nečujne sa blížil bližšie a ani si vlastne neuvedomoval, čo robí. Druhý si akosi nevšímal. Akiho zarazilo to veľké množstvo rán a jaziev, ktoré si všimol po chvíli. Po chrbte mu prešiel mráz a aj keď to bol jeho únosca, skrsla v ňom dávka ľútosti. Niektoré jazvy ani nevyzerali ako výsledok bojov, skôr z nich vyžarovalo niečo neľudské. Tiahli ho k sebe ako magnet a on stratil zdravý rozum, keď sa ocitol znenazdania v blízkosti.
Ren prestal s umývaním, vrátil sa späť do normálu zo sveta niekde mimo neho a hneď si všimol, že nie je sám. Zachytil len fascinované, veľké, fialové oči a šteklenie po celom tele. Nahnevane sa na druhého pozrel a keby mohol pohľad zabíjať, bolo by to práve teraz. "ČO TU ROBÍŠ?!" zavrčal na červenovláska a skočil po ňom plný hnevu. Druhý nečakal takúto prudkú reakciu a padol na zem úplne paralyzovaný. Vlčí mladík sa hanbil, že ho jeho obeť videla takto, hneval sa na seba, že si ho nevšimol prichádzať a bol mimo a mal nervy aj na druhého, že nespí, ale je ako nejaký špión. "Keby na teba nebola vypísaná tak vysoká odmena, tak sa neovládnem a zomrieš tu mojou rukou hneď a zaraz," vyhrážal sa nad lišiakom a z očí mu sršali blesky, "bez ľútosti, mihnutím oka. Ešte raz a svet môžeš čuchať už len zospodu!" Ren si fľochol a ešte raz výhražne zavrčal na Akiru. Potom z neho zostúpil, rýchlo zobral mikinu a stratil sa. Aki tam ostal ležať, tak ako spadol a díval sa do koruny stromu nad sebou neschopný pohnúť sa.
***

Ichiro od začiatku nelenil a okamžite v meste zisťoval niečo o tajomnom jazdcovi. Nebolo také typické, aby sa niekto vozil na koňovi, na to bolo treba veľa financií a zručnosti. Ichi bol tiež veľmi šikovný a mal určité skúsenosti už zo svojej práci ako vojak. Čoskoro zistil, kto uniesol Akiru a kam ho vlečie. Musel sa ponáhľať. Dopredu ho hnala túžba zachrániť jeho krehkého Akiho. Aj keby to malo byť za cenu jeho vlastného života. Cítil, že žije - vedel to v kostiach, ale nechcel pomyslieť na to v akých podmienkach možno je a čo zažíva. Zaťal päste až zachrapčalo. Hneď ako vystúpil z mesta so všetkým potrebným, zmenil svoju formu na zviera a rozbehol sa preč, čo mu sily stačili. Musím to stihnúť, znelo mu celý čas v hlave.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Alik Alik | 29. října 2016 v 21:29 | Reagovat

Jedním slovem super!...dechberoucí příběh dvou lišek,které touží po sobě! :) krásně napsané plus city vyjádřené v pouhém příběhu :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama