Rozlúčka so školou a Prijímacie skúšky UPOL

20. května 2014 v 19:41 | Peťa-chan |  I, me and myself
V rámci akademického týždňa som si našla chvíľku aj pre blog a dávam vám sem jeden článok, ako som prežila predošlé dni....
V piatok 16.5.2014 som sa lúčila s priestormi a osobami na mojej škole. Všetci z triedy sme mali slávnostnejšie oblečenie, cukríky sme v triedach rýchlo rozhodili a niektorí ako ja sa stihli naučiť aj nejaké pesničky, s ktorými sme boli odprevádzaní. Na našom gymnáziu sa lúčime tak, že máme výstup po schodoch a zacinkáme malým zvončekom na odchod. Potom si podáme ruku s triednou a riaditeľkou a nasledujú príhovory za jednotlivé triedy. Kto vie, či je to podobne aj inde. Na koniec sme ešte rozdali kvety učiteľom a mohli sme ísť preč. Nedobrovoľne som sa ocitla v sprievode spievajúcej oktávy idúcej dole mestom do miestneho nákupného centra, ale chvalabohu rýchlo to prešlo a ja som za chvíľu cupitala s kamoškou k nej, aby sme ešte niečo stihli.
V piatok sa totiž neniesol len v mene rozlúčky a koncoročného vysvedčenia, ale aj v mene odchodu do Olomouca, lebo na ďalší deň som mala už skoro ráno prijímačky na UPOL. Z môjho rodného, zašitého mesta sme tam prišli aj s pauzami za štyri hodiny asi tak o pol ôsmej a rýchlo sme išli na ubytovňu, aby sme to stihli. Ak by sa tu čistou náhodou nachádzal nejaký čitateľ s Olomouca alebo podobne, ja spolu s ocom a jedným rodinným známym sme prespali v Ubytovni Marie, ktorá sa nachádzala kúsok od centra. Myslím, že sa nemôžem na nič sťažovať - izba dostatočná, spoločné zariadenia tiež, wi-fi vybavená veľmi slušne, kúsok od mesta, čiže s výhodnou polohou. Všetko čisté, navoňané, kúrilo sa, chladnička fungovala. Čo viac si Slovák môže priať. Oh áno, hrali sme že vraj hokej, tak môj doprovod bol vo vytržení, kde si ho pozrú. Tak som bola nútená pozrieť aspoň výsledky.
Keď sme sa najedli domáceho proviantu a ja som stihla pozrieť, čo je nové vo svete, vyrazili sme na menší prieskum nočného centra Olomouca. Bol piatok večer, všade to žilo - kluby a iné priestory takéhoto rázu. Dokonca sme dostali pozvánky od nejakého chlapíka v pirátskom oblečení. Prekvapilo ma, že všetko bolo tak pekne a dômyselne osvetlené. Olomouc sa mi zapáčil už vtedy, keď som tam bola na DOD, má to podobný nádych ako Banská Štiavnica a neviem prečo, ale veľmi rada sa prechádzam po historických dláždených uliciach a obdivujem starobylé budovy a fontány. Oco sa ešte musel posilniť kebabom /bol skutočne dobrý/ a taktiež sme hľadali nejakú pekáreň alebo potraviny na raňajší nákup pečiva. Toto bolo troška negatívne, pretože zvyčajne sa potraviny otvárali veľmi neskoro, u nás je to už okolo šiestej. Ale niečo sme predsa našli (zač. doby: 6:30) a nebolo to ani ďaleko od ubytovni.

Zasa sa nemôže zaprieť naša pravá podstata a skončili sme pri nejakom podniku menom U Drápala, či nejako tak. Sadli sme si asi na posledné voľné miesta hneď za dverami a mohli sa čudovať, ako to tam vrie podobne ako v úli. Skrátka plné a plnéé... Ja som si (ne)tradične dala pomarančový džús a ostatok pivo :D Celkom sa mi tam páčilo, mali zaujímavo vyriešený bar a prostredie a že vraj aj nápoj mal kvalitu. I keď za tú cenu sa ani nečudujem. Potom sme odišli na ubytovňu, nachystali sa do "bumbajova" a zaspali postupne.../tak do 23:00/

Ráno vstali, zbalili sa, najedli sa, odovzdali kľúče a išli ku Právnickej fakulte /ktorú sme nakoniec našli/, lebo práve tu som mala mať skúšky. Prebehlo to trochu chaoticky a veeľmi rýchlo a ja som už sedela v lavici. Miestnosť, lavice, sedenie, pokyny, ľudia a časomiera :P - vše bolo nachystané. A teraz sa podržte. Po chvíli ku mne prišla dievčina, či si môže vedľa mňa sadnúť. Prikývla som a tak si teda sadla, zložila sa, poobzerala, pozrela sa na môj obal s osobnými vecami na stole (kde sa nachádzala aj Naruto peňaženka, ktorú mám už pár rokov a trocha sa za ňu hanbím), vyvalila oči a spýtala sa, či pozerám. ÁNO!!! Ona mala šošovky, takže mi tiež došlo, že sme sa našli a zrazu sme boli vedľa seba - Slovenky, otaku a uchádzači o štúdium. PONAUČENIE: Nech ste kdekoľvek, nezabudnite prezentovať, že ste otaku. Nikdy totiž neviete, na koho narazíte. A takto som získala spriaznenú dušu a možno budúcu kamarátku a bolo mi na testoch aspoň o trocha ľahšie na duši.

Testy boli ťažké. Určite nie ľahké. Minulý rok boli oveľa jednoduchšie, aspoň čo som si robila na nete. Ale teraz som mala čo robiť a ja veľmi dúfam, že som prešla a budem prijatá. Už len pre túto kúzelnú zhodu náhod. A aj preto, že by som veľmi chcela študovať práve tu a bola by tu možno aj moja naj kamarátka, ktorá robila skúšky na obed. Taaakže nám držte palce a ja vás budem informovať o zvyšku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama