Prvý tanec

13. září 2012 v 1:00 | Peťa-chan |  Uta no prince-sama
No takže toto som napísala ešte v Chorvátsku. Dalo to zabrať- hlavne to prepisovanie. Ale výsledok stojí za to. Kamarátka povedala, že je to moja naj poviedka, čo je už silný argument. :D Toto je vlastne posledná pairingová poviedka z Uty- aspoň z tých prvotných. takže to má grandiózne vyvrcholenie a vlastne všetko. Užite si ju....a dajte vedieť, či sa podarila ;)


Prvý tanec
(Poviedka v Uta no prince-sama štýle)

Zobudila som sa na to, že mi je zima. Pozrela som sa na svoje nohy, ktoré mali byť pod perinou, ale zámer prekazil malý čierny kocúrik. V papuľke mal ešte kúsok mojej milovanej prikrývky a zdalo sa, ako keby sa usmieval. "Kuppuru! Čo si to spravil?! Ja som chcela ešte spať!" zvolala som na neho. Kuppuru akoby napriek odniesol perinu ešte ďalej. "No super! Dosiahol si svoje- som hore," povedala som s miernym rozhorčením v hlase. Kuppuru najprv zamňaukal a pravdepodobne sa za svoj čin cítil vinný, pretože vyskočil ku mne a oblizol mi ospravedlňujúco ruku. Nedokázala som sa na neho hnevať, veď keď sa na mňa pozeral tými nevinnými zafírovými očami, nezmohla som sa na žiadnu zlú emóciu. Tak som ho teda so zmierlivou tvárou poškrabkala za uchom. Hlasno zapriadol a skočil mi do náruče. Tam som ho hladkala až pokým potichu neodfukoval. Potom mi napadlo, že by si mala prezrieť zoznam úloh, ktoré mám dnes stihnúť vybaviť. Diár ležal na nočnom stolíku a tak som ho hneď otvorila.
Na dnes som mala toho naplánovaného dosť. Musela som dokončiť zvučku na vyzváňanie do mobilov. Pár kníh na mňa čakalo, kým ich zanesiem do našej súkromnej knižnice, tuším si ich chcel prezrieť Masato. A tak som sa teda z mojej útulnej postele presunula do kúpeľni. Najprv som ešte chcela skočiť do posilňovni, aby som si trochu zabehala. Preto som na seba navliekla teplákovú súpravu a rozhodla som sa, že tie knihy zanesiem po ceste tiež. Hneď ako som vyšla von, narazila som na chodbe na Masata. Stihla som mu oznámiť, že dnes si tie knihy v knižnici určite nájde. On sa na mňa len vďačne pozrel, prikývol a odišiel. Ja som sa potom ponáhľala svojou cestou. Asi som rozmýšľala nad úplne inými vecami, lebo zrazu do mňa niekto vrazí, ja strácam rovnováhu a začínam padať. Knihy z náruče s hlukom dopadli na zem. Jedinú vec, ktorú som ešte urobila, bolo to, že som dotyčného schmatla za tričko a stiahla so sebou na zem.
Pád bol omnoho menej bolestivý, ako som čakala. Asi preto, že dotyčný nestratil duchaprítomnosť a vedel, ako pád zjemniť. S úplne ospravedlňujúcim výrazom a slovami ako: "Prepáč. Neublížil si si? To bola moja chyba," som sa pozrela na môjho záchrancu. Slová sa mi odrazu zasekli v hrdle. Úplne ma zarazila blízkosť Tokiyovej tváre. Videla som mu len záhadné modré oči, ktoré sa celkom iste vpíjali do tých mojich. Tokiya sa potom postavil a pomohol aj mne. Vďačne som jeho pomoc prijala a keď som už bola hore, rýchlo som zo seba vysypala: "Pre- prepáč, Ichinose- san! Nechcela som... To je moja chyba- nedávala som pozor..." odmlčala som sa a celá červená som sa na neho pozrela. Jeho tvár z nepochopiteľného dôvodu zalieval úsmev. Neviem prečo, ale mala som pocit, že znovu kamsi padám. To asi tá nervozita...( alebo Tokiyova blízkosť?).
"Za nič sa nemusíš ospravedlňovať, Haruka. Ja som sa totiž ponáhľal z posilňovni do knižnice. Mám objednanú novú knihu a práve dorazila. Preto nerozmýšľam nad ničím iným." Tokiya sa nezbedne usmial. Ja som pocítila mravčenie v žalúdku a len som odvetila: "To je náhoda! Tiež idem do knižnice, akurát že do posilňovni pôjdem až potom." Nervózne som sa usmiala a dúfala som, že pred Tokiyom nevyzerám trápne. "Tak, keďže máme spoločnú cestu a obidvaja sa evidentne trochu ponáhľame, môžeme ísť spolu, nie?" "Jasné," spamätala som sa a bleskurýchlo som pozbierala rozhádzané knihy. Tokiya po mne na ceste do knižnice hodil viackrát kradmé pohľady. Keď sme už vstúpili dnu, každý sme sa rozdelili vlastnou cestou. Párkrát sa nám stretli pohľady. Keď som už bola na ceste von, zastavilo ma jeho zvolanie. "Haruka, počkaj chvíľu! Ja by som sa ťa chcel niečo opýtať..." Podozrievavo som sa na neho zahľadela, ale vnútro mi celé horelo od nedočkavosti. "Hm, no cez víkend mám dobročinný banket, ktorý je spojený aj s plesom...Sám asi tancovať nebudem. Takže, išla by si so mnou prosím?" Tokiya dokončil svoju žiadosť a pozrel sa na mňa celkom inak, ako doteraz. Začala som koktať: "No, j- ja tvoju žia- žiadosť samozrejme pri- prijímam." Tokiyovi evidentne odľahlo. "Super, takže v sobotu o 20:00 príde po nás limuzína. Bude to trvať pravdepodobne do rána, takže si zariaď čas. Teraz už musím ísť." Galantne mi potom otvoril dvere a nechal nech vyjdem prvá. Na odchode som sa s ním ešte rozlúčila: "Tak zatiaľ. Teším sa na ples." On odzdravil tiež a odišiel svojou cestou. Srdce mi zaplesalo a myšlienky sa mi krútili v euforickom opojení. Na posilňovňu som celkom zabudla a išla som rovno do izby s obrovským úsmevom na tvári.
Sobota- 19:55. Nervózne stojím v mojej izbe a prešľapujem na mieste už kompletne pripravená. Chytajú ma nervy, rozpaky, skrátka všetko. Po minúte otváram dvere a schádzam dolu do chodby. Tokiya čaká pri dverách a díva sa na mňa s povzbudivým úsmevom. Asi som to naozaj potrebovala, pretože som mala pocit, ako keby sa mi triasli kolená. Vyzeral úžasne! Počkať, úžasne je slabé slovo. Priam fenomenálne! Mal na sebe čierne nohavice, košeľu takej istej farby a biele sako s čiernym lemovaním. Celkom sme spolu ladili- ja som mala na sebe tiež biele šaty, ale s jemným modrým vzorom. "Vyzeráš skvele," polichotil mi, keď som sa pri ňom zastavila. Hanblivo som sklopila pohľad k zemi a odvetila mu: "Ďakujem. Ty tiež vyzeráš úžasne." Spoločne sme vyšli potom von, pretože limuzína už čakala. Nastúpila som pred Tokiyom a keď sme vyrazili, pozrela som sa na neho. On si to všimol a s úsmevom povedal: "Som rád, že si moju ponuku prijala. Inak by som musel svoju účasť odmietnuť." "Tak to som spravila dobrú vec. Na akú akciu to vlastne mierime?" spýtala som sa ho. "Spolok, ktorému každý rok venujem peniaze, tento rok organizuje aj ples. Takže to je vlastne nejaký charitatívny večer." "To znie zaujímavo. Na podobnej akcií som ešte nebola." Odmlčali sme sa a až po náš cieľ cesty sme spolu nehovorili.
Keď nám otvoril šofér dvere, Tokiya vystúpil ako prvý. Ponúkol mi ruku a tak som vystúpila. Spoločne sme prešli osvetleným schodiskom do prijímacej haly. Všade bolo plno ľudí oblečených do slávnostných šiat. Všetci sa Tokiyovi zdravili. Čašník pred nami zakotvil s podnosom šampanského. Zdráhavo som sa na neho pozerala. Alkohol nepatril k mojim prioritám, ale keď som videla ako Tokiya zobral dva poháre, pochybnosti sa rozplynuli. Pohár som od neho prijala a po vymenení pohľadov som sa napila. Šumivá tekutina sa mi rozlievala po hrdle. Zrazu sa ozval hromový hlas a všetci upriamili pozornosť na osvietené pódium. Organizátori potom povedali pár slov o význame akcie, poďakovali sponzorom a pozvali všetkých na tanečný parket. S čoraz väčšími obavami som sa pozrela na hostí, ako sa chopili svojich tanečných partneriek a išli tancovať.
V tej chvíli sa ozval vedľa mňa Tokiya: "Môžem ťa požiadať o tanec?" Jemne sa na mňa usmial. Kto by mohol odmietnuť? "Áno, ale dúfam, že ti nestúpim na nohu." Zahľadel sa na mňa a spoločne sme prešli na parket. Hrala valčíková melódia, tak sme teda zaujali postoj a začali tancovať. Tokiya bol skvelý tanečník. Držal ma úplne jemne a tancoval tak ľahko. Tancovať viem- chvalabohu, takže žiadny trapas nehrozil. Pozrela som sa na jeho tvár- usmieval sa a očami ma zalieval teplom. "Veľmi dobre tancuješ. Ani necítim, že ma vedieš." Tokiya si ma pritisol bližšie. "Toto je asi lepšie, čo ty na to?" Práve vtedy pustili nejaký slaďák. Cítila som jeho tlkot srdca. Zatajila som dych, keď sa jeho ruka dotkla môjho drieku. Ruky mi pozdĺž tela pripadali trochu zbytočné a tak som ich položila na jeho ramená. Pomaly sme sa krútili v melodickom rytme a pozerali si do očí. Čas akoby ustal a ja som nikoho iného okrem Tokiyu nevnímala. Bol tu len on a ja. Hudba ešte stále hrala a vytvárala romantickú náladu. "Mám taký pocit, že toto sa ti páči viac," zašepkal mi pri uchu Tokiya. Nevedela som, čo odvetiť, tak som mlčala. "Ak dovolíš, rád by som niečo skúsil," povedal záhadne. Pozrela som sa na neho. On sa usmial, rukou prešiel po línií mojej tváre a tá jeho sa ku mne približovala. Nemohla som uveriť tomu, čo sa ide diať. Veď práve sa ma chystá pobozkať môj idol! Zatvorila som oči a pocítila som jeho svieži dych na tvári. Perami si našiel tie moje a pobozkal ma. Ale tak krásne, že som mala pocit, že odpadnem. Myslela som, že neexistuje nič krajšie, ale toto predčilo moje očakávania. Po pár sekundách, ktoré mi pripadali ako nekonečne krásne strávené hodiny, sme sa od seba odpojili. Pesnička presne vtedy skončila. Niektorí ľudia sa na nás pozerali s udiveným pohľadom. "Poďme odtiaľto preč," zašepkal mi túžobne do ucha môj idol. Pozrela som sa na neho celkom prekvapene. "Ale kam pôjdeme?" spýtala som sa. Tiež som nechcela byť v centre pozornosti tých všetkých ľudí. "Ja niečo vymyslím." Chytil ma za ruku a vytiahol rýchlo z davu. Prešli sme rýchlo do haly, Tokiya niečo potichu povedal šoférovi, ktorý sa na mňa udivene pozrel a ani som sa nenazdala a už sme boli s Tokiyom v aute a vyrážali sme preč.
"Čo si mu povedal, keď sa tak na mňa pozeral? A kam to vlastne ideme?" pýtala som sa. "Povedal som mu, že ti prišlo zle. A ideme ku mne domov." "Akože ku tebe? Ty máš byt? Počkať, a prečo vlastne ideme k tebe a nie ku nám?" pýtala som sa znovu. "Áno, mám vlastný byt. Hneď ako som začal vystupovať ako Hayato, som ho dostal od rodičov. Teraz tam už často nechodím, ale je kompletne vybavený. A domov nejdeme preto, lebo sme každému povedali, že prídeme až ráno a ja nechcem od všetkých počúvať tie zvedavé otázky." skončil s vysvetľovaním Tokiya. Ja som sa už radšej nič nepýtala, ale mala som divné pocity. Po polhodine sme dorazili pred modernú bytovku. Vystúpili sme, šofér aj s autom odišiel a nastalo trápne ticho. "Tak...ja mám byt až hore. Pôjdeme?" Prikývla som, ale mala som menšiu hrôzu. Výťah nás odviezol až na deviate poschodie. Prešli sme potichu chodbou, až sme sa zastavili pri jeho dverách. "Vitaj v mojom skromnom príbytku!" privítal ma Tokiya a otvoril dokorán dvere.
Zvedavo som vstúpila dnu. Byt bol skutočne priestranný aj napriek tomu, že ho tvorila len jedna miestnosť. Počkať, hádžem pohľad na všetky strany, ale vidím len jednu posteľ. Síce veľkú- ale len jednu. Chvalabohu, že je tu ešte ten gauč. Vydýchla som si a ďalej som si prezerala byt. Tokiya zamkol dvere, zhodil so seba sako a objavil sa vedľa mňa. "Páči sa ti tu?" "Áno, máš to tu moderne zariadené a celkom priestranné," odpovedala som mu. "Dala by si si niečo?" Tokiya nečakal na moju odpoveď, otvoril policu, vybral dva poháre na šampanské a z chladničky vytiahol fľašu. otvoril ju, nalial obsah do pohárov a prišiel ku mne na gauč, na ktorý som si už stihla sadnúť. Prijala som to od neho- znovu. Keď sme dopili, pozrela som sa na neho poriadne. Nevedela som si pomôcť, ale pripadal mi neuveriteľne sexi.(Áno, toto slovo som musela použiť, pretože presne vystihovalo jeho vzhľad) Čierna košeľa podčiarkovala jeho rozstrapatené modré vlasy a záhadné modré oči. Neviem ako sa to vlastne vo mne vzalo, ale zrazu som už sedela úplne pri ňom a dožadovala sa bozku. moja žiadosť bola vypočutá, Tokiya ma začal jemne bozkávať. postupne už začal byť vášnivejší. Niežeby mi to vadilo, ale bol to na mňa príliš rýchly vývoj udalostí. Trošku som sa od neho stiahla. Akoby mi vedel čítať myšlienky, tiež sa stiahol a začal mi pomaličky zasýpať ruku motýlími bozkami.
Ja som tak trochu tušila, že chce niečo viac. Nepovedal nič, ale cítila som to z jeho dotykov, bozkov,... Skrátka vedela som to, preto som sa ozvala: "Tokiya, ehm...Ako plánuješ stráviť dnešnú noc?" Túto otázku zjavne nečakal, lebo sa na mňa prekvapene pozrel. Po chvíli sa ale vynašiel: "Ako si ty budeš priať." Začervenala som sa. "Tak ja neviem, ale cítim, že ty by si chcel..." nedokončila som vetu, ale asi sme mysleli na to isté, keďže prikývol. "Ale ja som ešte s nikým..." "A ja ti sľubujem, že budem jemný, ako len môžem byť a keď povieš, aby som prestal- prestanem." Trochu ma to upokojilo, ale ešte stále som nebola pevne rozhodnutá. Asi si myslel to isté- a že potrebujem povzbudiť, pretože ma začal bozkávať. Ja som mu to opätovala najprv zdráhavo, ale nakoniec som sa nechala strhnúť jeho túžbami. Potom sme sa bozkávali vášnivejšie, on mi perami prechádzal hádam po celom krku. Začala som z neho dávať dole košeľu. On ju potom odhodil preč a ocitol sa len v nohaviciach. Teraz bol rad zjavne na mne, lebo jeho ruky našli zapínanie na mojom boku šiat a ja som mu z nich pomohla. Zrazu ma chytil do náruče a celkom ľahko odniesol na jeho posteľ. Bola mäkučká, ako jeho ruky na mojom tele. Mala som pocit, že som sa ocitla v kúpeli jeho bozkov a dotykov. Neviem ako, ale on už mal dole aj nohavice, akže sa ocitol vedľa mňa len v boxerkách. Bol ku mne skutočne jemný, tak ako sľúbil, takže som nebola taká strnulá, ale celkom uvoľnená, keď už prišlo na vec. Trochu to bolelo, keď sme sa ocitli v spojení, ale bolesť rýchlo pominula a nahradil ju neopísateľný pocit. Skutočne ma rozmaznával, moja slasť bola ešte väčšia ako po absolvovaní kvalitnej masáže. Vyvrcholenie prišlo v rovnaký moment. Potom si vedľa mňa ľahol a ešte mi hladkal tvár. Ja som mala tiež dosť a keď som ešte k tým jemným dotykom počula, ako mi do uška začína spievať slová z jeho piesne, ktorú tak milujem, po chvíli som v jeho objatí zaspala. On ma tiež po chvíli nasledoval do ríši snov.
Ráno som sa zobudila, tak ako som zaspala. V jeho náručí, s pocitom, že už nič lepšie nezažijem. On ešte spal, tak som ho pobozkala na tvár. Otvoril oči a usmial sa na mňa. Ja tiež a usalašila som sa na jeho hrudi. "Mám privilégium urobiť si z teba ľudský vankúš?" spýtala som sa po chvíli. "Len ak mi povieš, čo by si si dala na raňajky." "Teba!" povedala som zo srandy. "Dobre, to bolo výstižná a lichotivá odpoveď. Servírujeme za 3-2-1!" Ústa mi zalepil bozkom. Zvalili sme sa znovu do perín a ja som sa začala smiať. "Prečo sa smeješ? je niečo smiešne na mojom servírovaní?" opýtal sa ma. "Nie. Presne vyhovuje mojim požiadavkám. Som skrátka šťastná." "Aj ja. Ale teraz vážne čo ti pripravím na raňajky?" "Hm, nechám sa prekvapiť, ja idem zatiaľ do kúpeľni." Postavila som sa s plachtou okolo seba a prešla som do miestnosti v rohu. V zrkadle sa na mňa usmievala moja tvár. Rozhodla som sa zbežne osprchovať. Keď som vyšla zo sprchovacieho kútu, hľadala som niečo na seba. Bola tu len nejaká košeľa, tak som si ju navliekla. Bola mi trochu veľká, ale voňala úžasne po Tokiyovi. Vyšla som von, a tiež mi udrela do nosu super vôňa. "Raňajky sú hotové!" zvolal Tokiya, keď ma zbadal. "Ale, ty si zmenila šatník! Za prenájom sa však platí. Čo minúta to bozk. Prvá splátka je na ceste." Priblížil sa ku mne a dal mi krásny bozk. Neviem prečo, ale cítila som, že z tohto bytu tak rýchlo asi neodídem. J

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Aký pár v poviedkach sa vám páčil najviac? :)

Haruka a Ren 13.7% (20)
Haruka a Syo 10.3% (15)
Haruka a Otoya 19.2% (28)
Haruka a Cecil 17.8% (26)
Haruka a Masato 15.1% (22)
Haruka a Natsuki 11.6% (17)
Haruka a Tokiya 12.3% (18)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama